Živá reťaz ZA ŽIVÚ ZEM 21.3.2025

Keďže sa občania šurianskeho regiónu a okolia nedomohli svojich práv legálnou cestou, nastal čas uplatniť článok 32 Ústavy Slovenskej republiky. Preto sa v piatok 21.marca 2025, v predvečer Dňa vody, takmer tristo ľudí spontánne sústredilo na krajnici cesty vedúcej z Nových Zámkov do Šurian. Ženy, muži, mládež i staršie generácie, nechýbali ani deti. Svoj postoj a odhodlanie postaviť sa proti tejto nezmyselnej investícii demonštrovali vkročením na pozemok štátnej firmy MH Invest, označený zákazom vstupu.

Ak by ste sa medzi nimi prešli, pochopili by ste ten silný nesúhlas s výstavbou baterkárne a s prístupom tých, ktorí o všetkom rozhodli. Pochopili by ste tú bolesť, ktorú títo ľudia prežívajú vidiac, ako sa nenávratne likviduje pôda ich predkov. Pochopili by ste ten strach o vodu, vďaka ktorej je tu život.

Ale videli by ste v ich očiach aj nádej. Svetielko nádeje vychádzajúce zo spojenia ľudí, ktorým záleží na budúcnosti tohto kraja. Zaznela slovenská hymna, príhovory aj poézia. Najkrajším momentom bolo vytvorenie živej reťaze symbolizujúcej ochranu našej zeme.

Aktívny odpor občanov bude len narastať, toto spojenie dodalo všetkým zúčastneným veľkú silu. Najvýstižnejšie pocity ľudí, ktorí stáli v piatok na poli popísal jeden z účastníkov:

„Ahojte priatelia. Od včera rozmýšľam, vstrebávam dojmy, triedim myšlienky. Bol som nadšený a chcel som sa k tomu vyjadriť, hľadal som slová. Poviem to takto: Zúčastnil som sa akcie, pretože som OTEC. Som otec a dedo, o pár dní 4-násobný. Sledoval som ľudí okolo seba a videl som nádej. Stál som tam, jednou rukou som držal svoju dcéru a druhou moju 4 ročnú vnučku. Stál som tam a premýšľal, ako asi budú žiť moji potomkovia. Stál som tam a rozmýšľal, či je toto všetko, čo môžem a dokážem pre nich urobiť. A verte tlačili sa mi slzy do očí.

Veľa krát som deťom rozprával, ako sme po tých poliach behali, pásli sme sa tam na hrachu, trhali slnečnicu a potom na ihrisku lúskali jadierka. V ,,karlovarskej“ sme sa kúpali aj chytali ryby. Chápem potrebu technického pokroku, aj moje vnúčatá vedeli ovládať mobil, tablet, či notebook pomaly skôr ako ich dedo. Ale musíme to robiť totálne na hulvátov??? Cez mŕtvoly??? Zničiť si vodu, pôdu???

Viete, čoho sa bojím? Že raz prídu za mnou moje vnučky a vnuci a spýtajú sa ma: Dedo, a urobil si všetko preto, aby sme tu mohli zdravo žiť, jesť zdravé potraviny, piť čistú vodu??? Budem im môcť povedať, že som robil všetko, čo bolo v mojich silách??? Poviem im, že sme bojovali s čínskym drakom, veternými mlynmi, surovým presadzovaním sily a ignorácie, ako keď nám hovorili naše mamy rozprávky od Dobšinského???

Neprestávam bojovať, ale začínam si do hlavy ukladať obrazy a informácie, ako to tu bolo pred touto chorou dobou, aby som si s nimi mohol sadnúť na dvor a porozprávať im, ako tu bolo niekedy krásne!!! Ako sa hovorí: Nie som starý, iba si veľa pamätám.

PS: Veľmi ma potešilo, že sa akcie zúčastnilo veľa mladých ľudí!!! BOJUJEME ĎALEJ!!! STOP BATERKÁRŇAM, VETERNÝM PARKOM A VŠETKÝM ZELENÝM BLUDOM!!!“